V prvých hodinách po zverejnení výsledkov volieb v USA v roku 2016 sa na Slovensku najviac zo slovenských „politikov“ tešil Sulík, Boris Kollár, s istým zadosťučinením aj Matovič. Možno sa tešia aj dnes, kedy má Trump problém rozlíšiť medzi pôvodcami násilia pri rasovo motivovaných protestoch v Charlottesville, možno sa tešili aj vtedy keď Trump odstúpil od Parížskeho klimatického dohovoru. V SaS sa svojho času už pýtali ako to je s tými chemtrails že ano.
V Trumpovi videli ale aj potvrdenie ich vlastného úspechu. Trump bol potvrdením toho, že v politickej súťaži sa čoraz viac darí uspieť kontroverzným podnikateľom, ktorí dokážu poraziť nepriazeň médií či pôvodných držiteľov moci – politické strany. Nedostatok obsahu nahrádzajú agresívnou rétorikou, ich tlačovky tak zapĺňajú sociálne aj klasické médiá a získavajú body u voličov. V Taliansku sa podľa prieskumov opäť darí Berlusconimu, v Česku vyhrá Babiš. Nie je to len slovenské špecifikum.
No čo ich všetkých spája?
Ich nápady sú často kombináciou nepodložených riešení balancujúcich na hrane medzi utopizmom a neochvejnou vôľou uskutočňovať sociálne experimenty. Ich podnikanie je zvláštne, bohatstvo pramení najmä z kombinácie obchádzania daní eufemisticky nazývanom „optimalizácia“, čudných obchodov a čudných podnikateľských zámerov. Ani jedno z tých mien, ktoré doteraz zazneli nemôžme nazvať „Baťami“ dnešnej doby, nie sú to ani Billovia Gatesovia či úspešné hokejové hviezdy.
Na Slovensku navyše nie je ich pôsobenie na politickej scéne podmienené nejakou stranícku členskú základňu – od 4 po 300 členov sa nedá považovať za nič iné ako diskusný klub.Oveľa viac je viditeľný Sulíkov odpor k utečencom, Matovičove útoky na každého, kto s ním nesúhlasí či partnerské eskapády Kollára, ako aspoň náznak schopnosti pomôcť niekomu inému ako svojmu malému klubu. O ich samotných voličoch nehovoriac. To, že ich dokážu presvedčiť v počte, ktorý im stačí na vstup do parlamentu, je ukážkou výhry nelogickej emócie nad racionálnym rozhodnutím.
Títo „neštandardní politici“, ako sa sami seba hrdo nazývajú, si ale neuvedomujú, že aj na Slovensku existuje niekto, kto ich šmahom ruky strčí do vrecka.
Marián Kočner rozmýšľa, že založí stranu, možno ju už aj registruje. Členov nepotrebuje, žiadnych nemá ani Trump ani jeho slovenskí obdivovatelia. Peňazí na kampaň má dosť a keď neukáže daňové priznanie Trump (Matovič pre istotu prepísal všetok majetok na manželku) nemusí ani on. Na jeho tlačovky príde 2x toľko novinárov, bonmotmi srší za všetkých štyroch. Tak ako Trump útočil pri primárkach na ostatných republikánov, Kočner môže Sulíkovi kedykoľvek pripomenúť ako si k nemu chodil pre rady, Matovič sa klasicky utopí aj sám, na Kollára má toho Kočner tiež až až.
Kočner v parlamente by tak bol výsledkom štýlu politiky jeho slovenských predskokanov, ktorí mu dlhodobo úspešne dláždia cestu. Jeho osoba v parlamente by navyše konečne bola praktickým potvrdením toho, čo sami hlásia, že trumpizácia je nutnosť.